A čo deti, majú sa kde hrať? – táto otázka, citát zo známej piesne skupiny Katapult, sa očividne mnohým dostala na jazyk aj v súvislosti s aférou brutálneho ponižovania 11-ročného dievčaťa z Miloslavova zo strany len o niečo starších vrstovníkov.

Incident, ktorý rozkokošení výrastkovia zavesili i na sociálne siete, aby sa zábery vzápätí rozhodli stiahnuť, sa odohral v rozpadávajúcom sa objekte niekdajšieho JRD. Na rozdiel od iných podobných prípadov mladistvého grázlovstva, v ktorom, zrejme nie mimochodom, zohrávajú významnú úlohu dievčatá, sa v tomto prípade rozhodli rozhorčení obyvatelia obce protestovať pred domom rodičov hlavnej agresorky. Lynč sa nekonal, no vzhľadom na situáciu, že sa u nás zo strany nahnevaných občanov čoraz častejšie stretávame s prejavmi túžby „brať spravodlivosť do vlastných rúk“, by to možno už ani nikoho veľmi neprekvapilo.

Dajme na chvíľku nabok prvotné zdesenie – v psychológii už dávno neplatí, že deti sú zlom nedotknuté, vieme, že aj mladšie ako dospievajúce deti dokážu i vraždiť. Skúsme sa na prípad z Miloslavova pozrieť „z výšky“. Na jednej strane máme niečo ako detský gang, ktorý podľa miestnych vraj už opakovane terorizuje okolie s tým, že zakročiť sa (opäť podľa miestnych) nedalo, pretože vraj (údajne podľa polície) zatiaľ nikoho nezabili. Na druhej strane máme rodinu dievčaťa a obyvateľov, ktorí sa boja, že spravodlivosti opäť nebude učinené zadosť. Šikanovanie je navyše, obdobne ako sexuálne násilie, stále pomerné tabu. A Miloslavovčania, ktorí sú v narastajúcej obci stále pomerne nezakorenení, navyše argumentujú i tým, že sa deti „nemajú kde hrať“ a covid to všetko ešte zhoršuje.

Akokoľvek príčina jasne nespočíva v samotnej pandémii, je zrejmé, že čriepky výpovedí a reakcie na skutok vypovedajú o sociologických javoch vyplývajúcich z nasmerovania nefunkčnej spoločnosti a zlyhávajúcich inštitúcií dávno pred covidom.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk