Pred necelými dvadsiatimi rokmi bol na svete štát, ktorému chýbali príjmy. Nemal školy, cesty, riadne železnice ani úrady, a tak sa jeho vláda rozhodla, vraj logicky, znížiť daňové sadzby. Teda niektoré sadzby znížiť a iné zvýšiť.

A šlo to tak ďaleko, že čo sa volalo daň, to muselo mať nízke sadzby, a čo sa volalo sociálny odvod, vysoké. A tak sa aj z dividend a nájomného platili nie dane, ale sociálne odvody. Všetci politici sa tešili, že sú najmúdrejší na svete, veľkí reformátori a experimentátori. A čuduj sa svete, ľuďom v tom štáte sa to tak zapáčilo, že odvtedy sú daňové sadzby, a hlavne ich trojjediná kombinácia, posvätné a každý, kto to chce niekam v úrade dotiahnuť, ich chváli a nostalgicky spomína ako na svoje mladé letá.

Medzitým iné štáty investovali do vedy a výskumu, vybudovali si infraštruktúry a skvalitňovali svoju správu. Dokonca sa nahlas vrátili k priemyselnej politike. Svoje reformy často ani nenazývali reformy a radšej dvakrát merali, ako by hneď strihali. Hovorili tomu politiky a rozhodovanie založené na argumentoch, faktoch či informáciách. Vzývali stabilitu a predvídateľnosť ako podmienky pre investičné plánovanie firiem a domácností. Zaviedli participatívne rozhodovanie, budovanie súhlasných koalícií či v nich pokračovali, lebo verili, že len tak budú zmeny udržateľné a že regulácie sa nemajú pripravovať v tajnosti. Tým všetkým sa však náš štát nedal odradiť a šiel si po svojej ceste.

Na svetlo Božie sa opäť dostali daňové a odvodové sadzby. Zbohatne z nich štát a jeho ľudia? Nie. Zlepší sa zdravotná starostlivosť, zvýšia sa dôchodky, zlacnie bývanie a energie? Nie, a o to ani nejde – to je ako s tou lotériou a testovaním. Pomsta je dôvodom.

Popravde, ono to nefungovalo. Reforma nepriniesla vyššie príjmy, ale naopak. A neznížila ani daňové úniky, ale naopak. Dopadla ako iné reformy, po ktorých ostali len ošarpané nemocnice. Pravdou je však aj to, že aspoň dočasne znížila daňovú záťaž bohatým a chudobným nepomohla. Ba zvýšila ich daňovú záťaž cez zdanenie nevyhnutnej spotreby. Jediné šťastie, že v tom štáte na chudobných nezáležalo, lebo tí sa vždy dohádali skôr, ako sa na niečom zrozumiteľnom dohodli.

Firmy veľmi skoro zbadali, že je to celé tak trošku marketingový podvod. Sadzby sa síce zmenili, ale drahý a nepredvídateľný systém platenia daní zostal. Aj Svetová banka vo svojej každoročnej správe Doing business tvrdila, že platenie daní je príliš namáhavé a drahé, že daňové predpisy brzdia zakladanie a rast malých firiem a že dôležitá je reforma inštitúcií, nie hra so sadzbami.

Ani mzdám to nepomohlo. Isteže ten štát bol taký špecifický, že sa s nikým neporovnával, ani keď staval najdrahšie diaľnice, ale zlé jazyky tvrdili, že domácnosť dvoch priemerne zarábajúcich dospelých s dvoma deťmi zarábala menej ako Estónci, Slovinci, Česi, Poliaci a Litovčania.

Prešlo takmer dvadsať rokov a človek by si myslel, že veci sa zmenili a pohli dopredu. Za tie roky sa urobili viaceré dobré korekcie; na iné nebola chuť alebo odvaha. Štátu sa však kruto vypomstilo, že neinvestoval do vzdelania, ale do marketingu. Že do inštitúcií nevybral najlepšie mozgy, ale politicky spoľahlivých kamarátov a biznis partnerov. Až na scénu prišli plagiátori, banditi a pomstitelia.

Jedného dňa to vyšlo tak, že sa bolo treba pomstiť bývalému straníckemu šéfovi. Zaútočiť na jeho agendu, pokoriť jadro jeho politickej agendy, omylných excelovských tabuliek. A tak sa na svetlo Božie opäť dostali daňové a odvodové sadzby. Zbohatne z nich štát a jeho ľudia? Nie. Zlepší sa zdravotná starostlivosť, zvýšia sa dôchodky, zlacnie bývanie a energie? Nie, a o to ani nejde – to je ako s tou lotériou a testovaním. Pomsta je dôvodom. Týmto činom dane a odvody prestávajú byť agendou toho, čo vzal na svoju kandidátku v roku 2010 jednu malú eseročku a teraz je pripravený žiť na ranči na opačnej pologuli.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk