Tridsaťdva rokov po Novembri sa spoločnosť otriasa v kríze. Insitní politici a komentátori ju pripisujú covidu. Fakt, že z hľadiska počtu úmrtí na milión obyvateľov sa v januári Slovensko nachádzalo na 4. najhoršom mieste na svete a v súčasnosti asi na 13. od konca, nie je príčinou krízy, ale jej alarmujúcim symptómom. Spolu s rozvratom právneho štátu, okliešťovaním demokracie a nárastom sociálnej úzkosti.

Neschopná vláda arogantne brýzga na občanov a v dôsledku straty dôvery sa uchyľuje k autoritárskym metódam vládnutia. Tvoria ju totiž neštandardné subjekty reprezentujúce antipolitiku, zoskupenia bez programu a ucelených riešení, bez regionálnych štruktúr, vnútrostraníckej demokracie a odborného zázemia, s bizarnými poslancami, ale plné teatrálnych gest, provokácií, inscenovania obvinení a populistických apelov.

Sú dielom politických podnikateľov s talentom na oportunistický marketing, ktorí si ich vytvorili pre svoje egoistické ciele a do bodky naplnili tézu sociológa R. Michelsa o oligarchizácii politických strán. Napriek obskúrnej podnikateľskej minulosti, škandálom, vulgárnosti a neschopnosti počestne získať vysokoškolské tituly sa dostali k moci moralizovaním pod heslami za slušné Slovensko, proti korupcii a boja s „oligarchiou“, ktorú vraj vytvorila strana Smer počas 12 rokov vládnutia.

„Oligarchiu“ nestvoril Smer Slovíčko vraj nemá spochybniť fakt, že aj za vlád Smeru dochádzalo k nezdravým prepojeniam medzi politikou mocou a záujmami vplyvných finančných skupín a ďalších nositeľov ekonomickej moci. Je na orgánoch činných v trestnom konaní, aby všetky relevantné podozrenia bez akýchkoľvek vplyvov vládnej moci a nátlaku médií vyšetrili prísne v súlade s trestným zákonodarstvom a ústavne zaručeným právom na spravodlivý proces.

Slovo vraj som použil preto, že fenomén, ktorý sa pomenúva ako „oligarchizácia politiky“, určite nevznikol v roku 2006 po príchode Smeru k moci. Pripomenutím tohto faktu je verejnosti známa aféra Gorila, v ktorej ako podozriví aktéri figurujú aj predstavitelia súčasnej vládnej moci a im blízke osoby. Takže kvôli nedostatočnému boju proti nepatričným prepojeniam ekonomickej a politickej moci by si okrem politikov z Ficových vlád mali do svedomia vstupovať aj politici z iných vládnych garnitúr, ktorí dnes vystupujú v role moralizátorov.

Fenomén, ktorý sa pomenúva ako „oligarchizácia politiky“, určite nevznikol v roku 2006 po príchode Smeru k moci. Pripomenutím tohto faktu je verejnosti známa aféra Gorila, v ktorej ako podozriví aktéri figurujú aj predstavitelia súčasnej vládnej moci a im blízke osoby.

Napokon pravicovým stranám a politikom, ktorí tvorili Radičovej vládu, stačilo vydržať celé štyri roky pri moci, vytvoriť legislatívne a inštitucionálne bariéry proti korupcii a nepotizmu a dať sa znovu zvoliť na základe skvelého vládnutia. A prestať rozlišovať medzi „zlými oligarchami“, ktorí sú blízki Smeru, a zamlčiavanými dobrými, ktorí sú blízki im. Dnes nemuseli hromžiť na vlády Smeru, ale chváliť sa svojimi úspechmi. K nim určite nepatrí, že podľa nového rebríčka Global Corruption Index si SR pohoršila v oblasti korupcie: za rok spadla zo 40. na 42. priečku. Takže žiadny prínos v hlavnej agende, ktorá OĽaNO dostala k moci.

Dôsledky ponovembrového majetkového prevratu

V predvečer 17. novembra je namieste spomenúť širšiu historickú dimenziu zrodu a pretrvávania nezdravých javov. Historik Ľubomír Lipták s typickým nadhľadom v roku 1999 poukázal na fakt, že obsah demokratickej revolúcie sa realizoval improvizovane, nie ako výsledok sporu koncepcií, ale iba názorov. A že sa zopakoval jav, ktorý sprevádzal predchádzajúce politické prevraty: „fundamentalis­tické, rigidné a deformované presadzovanie jedného princípu, ktoré sa potom v malígnej forme stane trvalou záťažou“. Po roku 1918 a roku 1939 sa takto zdeformovala národná otázka a po februári 1948 sa znásilnila idea sociálnej rovnosti a spravodlivosti. Ponovembrový režim sa zaťažil dôsledkami dogmatickej interpretácie názoru na vlastníctvo. Téza, že súkromné vlastníctvo je v princípe efektívnejšie ako štátne, „sa dezinterpretovala tak, že štátne vlastníctvo je v každom prípade horšie ako súkromné, a súkromné je v každom prípade lepšie ako akékoľvek iné“. Vznikla tak povera a z nej ideológia a štátna politika, ktorá sa sústredila na metódy a tempo privatizácie, najmä však na osoby, ktoré ju budú robiť. Lipták ako historik urobil prognózu, ktorá sa, žiaľ, naplnila: „dejiny realizácie novembrového prevratu budú asi do veľkej miery dejinami improvizovaného, insitného a nemorálneho realizovania tejto tézy s dlhodobými a ničivými dôsledkami v podobe klientelizmu, korupcie, sociálnych a hospodárskych kríz, na niekoľko desaťročí naprogramovanej záťaže spoločnosti“.

Urobil ju pred 22 rokmi. Teda po tom, čo sme zažili holandské dražby v malej privatizácii, kupónovú privatizáciu i priame predaje vopred určeným záujemcom, ale aj praktickú divokú realizáciu hesla „zbohatni, ako môžeš“, ktorá bola výsledkom fetišizovania súkromného vlastníctva a dominujúcej thatcheristickej pravicovej ideológie „šokovej terapie“. Ideológie, ktorú vyznávajú mnohí dnešní kritici javov popísaných Liptákom. Výročie Novembra je dôvodom pripomenúť, že boli aj alternatívne koncepcie transformácie.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk