Princ Charles na otváracom ceremoniáli klimatickej konferencie COP 26 v Glasgowe povedal, že súkromný sektor je pripravený pomôcť financovať boj proti klimatickým zmenám, „pretože rozsah a veľkosť hrozby, ktorej čelíme, naliehavo volajú po globálnych riešeniach“.

Konferencia COP 26 bola impulzom na vznik nových iniciatív biznisu na ochranu klímy a povzbudila už tie existujúce. Bývalý guvernér Bank of England Mark Carney avizoval v apríli 2021 vznik Glasgowskej finančnej aliancie za „čistú nulu“. K dnešnému dňu zahŕňa 450 firiem finančného sektora v 45 štátoch s finančnými aktívami 130 biliónov USD.

Finančný sektor je v snahe riešiť klimatické zmeny asi najiniciatívnejší. Už na Parížskej konferencii v decembri 2017 osem centrálnych bánk vytvorilo Sieť na ozelenenie finančného systému so zámerom pomôcť realizovať ciele konferencie. Pripojila sa k nej aj Národná banka Slovenska, ktorá neodporúča poskytovať úvery podnikom idúcim proti týmto cieľom.

Finančný sektor nie je jediný, ktorý sa hlási k cieľom Parížskej konferencie a COP 26. RE 100 je globálna iniciatíva za obnoviteľnú energiu združujúca stovky veľkých nefinančných korporácií, ako sú IKEA, John Deere, Unilever, atď. Jednou z najstarších snáh biznisu podporiť udržateľný rozvoj je World Business Council for Sustainable Development, ktorý vznikol v r. 1995 a združuje asi 200 najvýznam­nejších spoločností.

Prečo by sa mal biznis starať o klimatické zmeny

Klíma, ktorá nám umožní prežiť, je to, čo ekonomická teória nazýva „verejným dobrom“, respektíve „verejným statkom“. A pretože sa týka všetkých na Zemi, teória hovorí o „globálnom verejnom dobre“. Verejné dobro sa nedá speňažiť, a preto ho financuje štát a nie súkromný sektor. Otázkou teda je, prečo by sa mal o klímu starať biznis. Ak aj existujú početné iniciatívy biznisu na ochranu klímy, nie je to len snaha zlepšiť svoju reputáciu napríklad účasťou na konferenciách, akou je COP 26?

Nie je starostlivosť o klímu záležitosťou iba pre politikov a klimatických aktivistov? Podľa Carneyho finančný sektor pochopil, že riešiť globálne environmentálne výzvy, ako sú klimatické zmeny je kľúčové, ak chceme zvládnuť podnikateľské riziká a zabezpečiť dlhodobú návratnosť investícií.

Inými slovami, pre biznis nie sú rozhodujúce ani morálne apely Fridays for Future, ani politické apely konferencií ako COP 26, ale to, čo by mohlo podkopať podmienky na jeho podnikanie. Ak nebude chcieť pochopiť sám, že v boji s klimatickými zmenami musí zohrať dôležitú úlohu, donúti ho k tomu, ako uvažuje Joyce Coffee z Climate Resilience Consulting, šesť či sedem „síl“: investori, regulátori, zákazníci a iní klienti, konkurenti, dodávatelia a zamestnanci.

Zlý manažment štátu a krátkozraký biznis

Dvanásteho októbra usporiadali Klub 500 a Slovenská obchodná a priemyselná komora tlačovú konferenciu ku kritickej situácii firiem. Príčinou je prudké zvyšovanie cien elektriny a plynu. Referujúci ukázali na staré chyby štátu, ktoré dlhodobejšie zvyšovali ceny energií pre podnikateľskú sféru a zhoršovali jej konkurencieschop­nosť.

Energeticky náročné podniky musia hľadať spôsob, ako svoju energetickú náročnosť principiálne redukovať. V tom im môže štát pomáhať. Z ich strany je však alibizmus tvrdiť, že v EÚ nemusíme robiť nič, lebo na emisiách skleníkových plynov sa podieľame iba ôsmimi percentami, a Čína až 26¤%. Ak sa EÚ usiluje emisie priemyslu znižovať, nie je to totiž preto, že ho chce likvidovať, ale preto, aby raz nezlikvidoval spolu s planétou sám seba.

Viaceré vlády by si mali priznať, čo všetko urobili zle. Napríklad ako nastavili podporu obnoviteľným zdrojom energií, ktorú namiesto štátu v cene elektrickej energie financuje súkromný sektor v poplatkoch TPS (tarifa prenosovej sústavy). A už úplne nepochopiteľné účtovanie tohto poplatku pre tých, ktorí si elektrickú energiu vyrábajú pre vlastnú potrebu.

Nie sú to len vlády Smeru, ktoré si zlepšovali deficit verejných financií prebytkami z Environmentálneho fondu. Priemysel má pravdu, že po začiatku obchodovania s emisnými povolenkami sa príjmy za ne stali najdôležitejším zdrojom tohto fondu. Má pravdu i v tom, že podľa zákona o obchodovaní s emisnými kvótami 25¤% z výnosu získaného z ich dražieb sa môže použiť na štátnu pomoc. Pre tých, u ktorých sa predpokladá značné riziko z premietnutia nákladov kvót do cien elektrickej energie. I v tom, že zatiaľ sa prostriedky envirofondu na to takmer nepoužívajú.

Vladimír Soták na tlačovke nešetril invektívami na zelených a na „pána lesov“ Jána Budaja. Nepriznal však, že od roku 2019 sa každoročne podniky s energeticky náročnou výrobou môžu uchádzať o kompenzáciu cien energií. V r. 2019 sa pre 76 z nich rozdelilo 40 mil. eur, obdobne v r. 2020, a uchádzať sa o kompenzáciu mohli i v r. 2021. Najvyššie kompenzácie pripadajú na U.¤S. Steel a Slovnaft Bratislava a v prvej desiatke sú aj Železiarne Podbrezová.

No štátna pomoc nemôže byť trvalá. Nielen preto, že je drahá pre štát. Hlavne preto, že konzervuje pomery, ktoré sú drahé pre život na Zemi. Energeticky náročné podniky musia hľadať spôsob, ako svoju energetickú náročnosť principiálne redukovať. V tom im môže štát pomáhať. Z ich strany je však alibizmus tvrdiť, že v EÚ nemusíme robiť nič, lebo na emisiách skleníkových plynov sa podieľame iba ôsmimi percentami, a Čína až 26%. Ak sa EÚ usiluje emisie priemyslu znižovať, nie je to totiž preto, že ho chce likvidovať, ale preto, aby raz nezlikvidoval spolu s planétou sám seba.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk