Rýchlo rastúce ceny energií dostávajú mnoho firiem na kolená. Energeticky náročné sektory, ako je oceliarstvo, výroba papiera, či hnojív, žiadajú vládu o pomoc vo forme podpory na dotovanie svojich operácií.

Mnoho menších podnikov nemusí prežiť zimu, pretože to nie je len kríza v cenách energií, musia sa vysporiadať aj s nedostatkom pracovných síl, problémami s dodávateľským reťazcom a ďalším  rastom cien. Vláda nakoniec môže ponúknuť nejakú podporu, ale možno len pre veľké, energeticky náročné firmy a aj to najskôr vo forme pôžičiek. Do akej miery by mala vláda podporovať firmy, keď sa zmení cena zdrojov?

Východiskovým bodom v trhovej ekonomike je, že firmy si môžu slobodne vybrať, na ktoré trhy vstúpia. A rovnako si môžu zvoliť obchodné modely, ktoré používajú. Robia to na vlastné riziko a v prípade úspechu zarábajú. To je podstata podnikania.

Za zmienku tiež stojí, že rastúce ceny energií sa vzťahujú na „spotové“ trhy, čo znamená nákup a predaj komodity, ako je zemný plyn alebo uhlie, na okamžité použitie. Alternatívou je uzatvorenie dlhodobejších dodávateľských zmlúv, ktoré fixujú ceny do budúcnosti. Mnoho väčších spoločností uzatvára takéto zmluvy, zvyčajne platí prémiu za istotu ceny niekoľko mesiacov alebo rokov. Preto „spotové“ ceny nemusia nevyhnutne odrážať priemernú cenu, ktorú spoločnosti platia.

Pokiaľ ide o tie podniky, ktoré nakupujú energiu za „spotové“ ceny, dobrou analógiou sú  maloobchodníci s energiou. Mnohé z nich sa stali obeťami rastúceho trhu, pretože sa spoliehali na to, že zarobia na nákupe energie na „spotovom“ trhu a predaji spotrebiteľom za vyššiu cenu. Postupne končia, pretože nepredpokladali riziko nárastu cien, čo bolo z ich strany strategické zlyhanie.

To isté by ale malo platiť pre podniky v iných odvetviach, ktoré zápasia s vysokými cenami energií. K dispozícii je mnoho finančných nástrojov, ktoré je možné použiť na „zaistenie“ proti riziku kolísania cien. Odvetvia, ako sú letecké spoločnosti, to robia neustále. Aj menšie podniky by mali mať možnosť získať fixné tarify od dodávateľov až na tri roky.

Platnosť takýchto znížení rizika vyprší po stanovenom období, takže nechránia firmu, ak sa ceny energií neustále posúvajú smerom hore, ale poskytujú im čas na prispôsobenie sa. Ak sa zdá, že tieto tarify nie sú k dispozícii za dostatočne konkurencieschopné ceny, vláda môže, samozrejme, argumentovať, aby to v budúcnosti stanovila ako požiadavku maloobchodníkov s energiou.

Ďalším rozmerom je zmena klímy, najmä v čase, keď sa svet pripravuje na konferenciu OSN o klimatických zmenách COP26 v novembri. Súčasný cenový šok je čiastočne signálom o potrebe vyvinúť stratégie pre nízkouhlíkové hospodárstvo. Podniky sa už mali snažiť dosiahnuť väčšiu energetickú účinnosť. Akýkoľvek vládny zásah pravdepodobne podporuje ich zlyhanie alebo neschopnosť tak urobiť.

Podobnú situáciu vidíme v Číne. Kombinácia silného ekonomického oživenia po COVIDe, rastúcich cien uhlia a prísnejších cieľov v oblasti emisií uhlíka, viedla k dočasnému prerušeniu dodávok energie. Mnoho fabrík obmedzuje svoju činnosť alebo úplne zatvára. Vláda preto nakoniec uvoľnila svoje obmedzenia na dovoz a ťažbu uhlia, podľa Pekingu dovoz uhlia dosiahol v septembri 32,88 milióna ton. To predstavuje medziročný rast o 76 % a najvyšší objem dovozu od začiatku roka. Zároveň je to piaty najvyšší dovoz uhlia v histórii záznamov, ukázali výpočty agentúry Reuters.

Čínske úrady medzitým nariadili banským spoločnostiam v autonómnej oblasti Vnútorné Mongolsko a provincii Šan-si na severe krajiny, aby zvýšili ťažbu. Nariadenie sa týka zhruba 200 uhoľných baní, situáciu v Šan-si však skomplikovali mohutné dažde, ktoré v provincii zaplavili približne 60 baní. Dokonca ponúkli uhoľným baníkom za spustenie prevádzky finančnú podporu.

Ak však existujú dôvody prečo neposkytovať podporu podnikom, rovnako jestvujú aj situácie, kedy má zmysel, aby vláda zasiahla. Môže to byť vážny prípad, keď situácia pravdepodobne spôsobí výrazné narušenie širšieho hospodárstva alebo spoločnosti. Príklady môžeme hľadať tam, kde by boli zasiahnutí tí najzraniteľnejší spotrebitelia alebo kde by mohlo dôjsť k zlyhaniu viacerých spoločností, pretože zápasiaci zákazník nedokáže splácať svoj dlh.

Nedávnym príkladom toho, čo by sa dalo považovať za oprávnenú záchranu, je prípad, keď väčší maloobchodníci s energiou prevzali zákazníkov od maloobchodníkov, ktorí neuspeli. Vláda kompenzuje väčším maloobchodníkom náklady na udržanie dodávok týmto zákazníkom prostredníctvom poplatku z odvetvia, čo je odôvodnené zachovaním dôvery v dodávky energií ako celku a zabránením zásadnému narušeniu podnikania. Iní môžu tvrdiť, že lepšou možnosťou by bolo zdanenie, povedzme výrobcov plynu.

Stručne povedané, nie je úlohou vlády chrániť podniky pred dôsledkami vlastných strategických nedostatkov. Vlády musia občas zasiahnuť, ak je alternatívou výrazné narušenie, ale nemali by presahovať rámec tohto základného mantinelu. Všeobecne povedané, podniky by si mali byť vedomé rizík spojených s rastom cien a mali by mať zavedené systémy, ktoré by zabránili neúmernému zaťaženiu.

Zdroj: https://openiazoch.zoznam.sk