Odhalenie pokusov maďarskej vlády vykupovať lesnú a poľnohospodársku pôdu je síce škandalózne a neprípustné, ale pokusy aj vlastnícky „maďarizovať“ južné územia nie sú vonkoncom nové.

Iste, netreba podľahnúť panike, tú pôdu si žiaden súkromný vlastník nemá kam odniesť; ani podnik, aj keby v ňom mala účasť maďarská vláda. Slovenská republika má nepochybne možnosť zneužívanie slobodného obchodu zastaviť, napokon až po krajné riešenie v podobe vyvlastnenia – a ak by tak urobila ústavným spôsobom, žiaden súd by jej rozhodnutie nezrušil.Všetky slovenské reakcie na maďarské provokácie – či už boli efektívne, šťastné i nešťastné – boli v domácej diskusii a médiách dehonestované ako prejavy nacionalizmu. Neboli to nejaké skupiny od Slotu doprava alebo okolo Matice slovenskej, nie, nacionalistami boli všetci tí, čo poukazovali na iredentistickú konštantu maďarskej politiky.

Podstata je však niekde inde. V tom, že maďarská vláda sa stále nevzdala mäkkého ani tvrdého revizionizmu. Toho, čo poznáme historicky pod slovom iredenta. Úsilie, ktoré môžeme sledovať od prvej svetovej vojny podnes. Ani jedna maďarská vláda nevynechala pokusy o zneužívanie menšín na veľkomaďarskú politiku. To nepomáha ani menšinám, ani zmiereniu, ani spolupráci. Z visegrádskej štvorky to urobilo nesúrodé spoločenstvo, ktoré Maďari a Poliaci využívajú na svoje malé hegemonistické ciele a Slováci a Česi sa tvária, že majú záujem o dobré susedstvo.

Iredenta

Všetky slovenské reakcie na maďarské provokácie – či už boli efektívne, šťastné i nešťastné – boli v domácej diskusii a médiách dehonestované ako prejavy nacionalizmu. Od problémov okolo Gabčíkova, územno-administratívnej reformy cez používanie jazyka, kritiku združovania našich maďarských poslancov do zboru Karpatskej kotliny, obranu Benešových dekrétov, kritiku rozširovania volebného práva mimo územia Maďarska či občianstva na etnickom princípe až po problém autonómie, maslo na hlave mali vždy slovenskí „nacionalisti“.

Prosím ,nemýľme sa, to neboli nejaké skupiny od Slotu doprava alebo okolo Matice slovenskej, nie, nacionalistami boli všetci tí, čo poukazovali na iredentistickú konštantu maďarskej politiky. Akákoľvek odpoveď na maďarské provokácie sa hneď klasifikovala ako nacionalistická. A tak slovenskí politici radšej vytesnili tento vážny problém dakde do podvedomia.

Minister Korčok

Slovenský minister zahraničných vecí Ivan Korčok však, zdá sa, má v geopolitických otázkach jasno: len za tú krátku chvíľu vo funkcii mu neunikli prešľapy vtedy premiéra Matoviča, ktorý sa stal bábkou v rukách poslanca Gyimesiho a vletel do objatia jeho nového kamaráta Pétera Szijjártóa, maďarského ministra zahraničných vecí, snívajúceho o novej sláve Maďarska. Korčok otvorene a striktne proti týmto medzinárodným avantúram Matoviča vystúpil. A rovnako nekompromisne postupoval aj v prípade úsilia Viktora Orbána zriadiť štátny fond na vykupovanie pozemkov a lesov v susedných krajinách.

A nepochybne použil silné páky, lebo Orbán iniciatívu stiahol. Je to úspech, ale nedajme sa oklamať ani uspať. Orbánovci budú naďalej hľadať rôzne fígle a pokoj si nedajú – lebo bojovať proti Trianonu pokladajú za národnú a svätú povinnosť. Buďte si istí, že po čase zasa s niečím vyrukujú alebo dáke potmehúdstvo odhalíme.

Malí hegemóni

Je dobre, že minister Korčok má pre geopolitiku zmysel. Lebo v strednej Európe sa nám revitalizuje, a to nielen na juh od Slovenska. Permanentné poľské pokusy byť „viac“, tak v ideovom, ako aj geopolitickom zmysle, sú tiež našou realitou. Nesmieme prehliadať Kaczyńského úsilie byť akýmsi vzorovým nositeľom tej pravej kresťanskej mravnosti v jej štátno-politickom predvedení. Úsilie, ktoré nachádza čoraz väčšiu podporu aj u našich katolíckych fundamentalistov.Maďarská vláda sa stále nevzdala mäkkého ani tvrdého revizionizmu. Toho, čo poznáme historicky pod slovom iredenta. Úsilie, ktoré môžeme sledovať od prvej svetovej vojny podnes. Ani jedna maďarská vláda nevynechala pokusy o zneužívanie menšín na veľkomaďarskú politiku.

A so syndrómom geopolitickej zovretosti medzi Ruskom a Nemeckom sa Poliaci až obsedantnými pokusmi usilujú z toho zovretia vymaniť osobitými vzťahmi s USA – raz s túžbou mať na svojom území najmodernejší americký systém protiraketovej obrany a potom zasa až prosíkanie o zriadenie základne amerických vojsk (ponúkajúc až dve miliardy dolárov na jej prevádzku…). Vytváranie akejsi osi Poľsko, Nemecko, Francúzsko v EÚ, až po tragikomické ponúkanie sa byť sprostredkovateľom v obchodných sporoch medzi USA a EÚ – ako by sami neboli súčasť EÚ, ako by boli čosi viac. Aj poľské pokusy o regionálnu hegemóniu tu boli vždy.

Ani Poľsko, ani Maďarsko zatiaľ nepodstúpili veľký proces europeizácie svojej politiky: tak ako to urobilo Nemecko, ktoré sa po druhej svetovej vojne už viac nepokúsilo o geopolitickú dominanciu. A to napriek svojej ekonomickej sile, ktorá prirodzene k dominancii núti. Nemecko však svoju silu používa viac na prehlbovanie európskeho projektu ako na návrat k národnej geopolitike. Iste, aj tu musíme byť opatrní. Taká malá krajina, akou je Slovensko, vie zabrániť hegemónii kohokoľvek silnejšieho len ako súčasť Európskej únie.

V4 sa stala symbolom nesolidarity a straty európskosti: namiesto spolupráce sa zmenila na arénu utopického zápasu o nové vodcovstvo, či už v podobe poľského mesianizmu, alebo Orbánovej falošnej novokresťanskej misie. To, že v jadre ale ide o hegemóniu v karpatskom priestore, je zrejmé. Som potešený, že tieto súvislosti minister Korčok vidí a aj v prospech slovenskej pozície v stredoeurópskom aj v európskom priestore razantne koná.

Zdroj: https://nazory.pravda.sk